Psí život
V laviciach našej základnej školy sedí niekoľko nádejných mladých spisovateľov. Ich fantázia je obdivuhodná a výstupy z hodín tvorivého písania by si zaslúžili samostatnú knihu. Aj preto sme sa rozhodli niektoré z prác uverejňovať, samozrejme, so súhlasom autora a rodičov. Prvou z nich je historický príbeh odvážneho psa Maxa I. Literárne dielo napísal Matej Zaremský, ktorého zaujímajú dejiny, veľa si o nich číta a pozerá dokumentárne filmy. Slovné spojenie "psí život" nemal problém premeniť na historický príbeh s veľmi silným odkazom (pointou). Literárna práca bola poslaná do súťaže Literárne Košice 2022. Veríme, že porotcov zaujme.

Ahojte! Volám sa Maxi. Nepoznáte ma, ale určite si pamätáte na môjho pána Mateja a jeho dedka, ktorý predtým ako vypil elixír mladosti, omladil nášho kocúra Mura. Ja som taký obyčajný pes 21. storočia. Rozvaľujem a naťahujem sa tu na koberčeku a v teple si hoviem. To je život! Jedna paráda! Žiadna námaha, len blahobyt, spokojnosť a plné bruško. No, ale počas prvej svetovej vojny to psy nemali vôbec ľahké. Žili a slúžili v mraze, v zime, v blate, všade samé zrúcaniny, mŕtvoly. Bŕŕŕŕ. Až ma striaslo. A práve o psovi, ktorý žil počas prvej svetovej vojny, mojom slávnom predkovi, hrdinovi Maxovi I., by som Vám chcel rozpovedať príbeh. Príbeh, ktorý sa odohrával na fronte vo Francúzsku, ďaleko od domova, ďaleko od rodného Slovenska.
28. júla 1914 vypukla vojna. Všetci si mysleli, že to bude krátky boj, vojna s minimálnymi dôsledkami. No mýlili sa. Táto vojna si vyžiadala mnoho obetí ľudských, ale aj zvieracích.
V jeden horúci, ba až priam tropický deň prenášal Max I. spolu so svojím priateľom Bobom zásoby česko-slovenským légiám vo Francúzsku. "Hej, Max, dokedy sa budeme vláčiť s týmito potravinami?" spýtal sa Bob. "Ešte asi dlho, nevidím naše zákopy. Ale ponáhľajme sa, aby sme ich doručili včas. O chvíľu sa začne bombardovanie. Tak ako každý deň v tento čas," povedal Max. "Máš pravdu," uznal Bob. A tak sa rozbehli preč, zo všetkých psích síl. Ako keby im išlo o život a vlastne aj išlo...
"Mniaaaauuuuu," zamňaukal Muro. "Maxi, Maxi, Maxi, môžem tu byť a počúvať ťa?" "Joj, Muro, prestaň otravovať! Čo nevidíš, že tu rozprávam príbeh?!" odvrkol Maxi Murovi. "To mi chceš povedať, že ťa nemôžem počúvať?" " Môžeš, ale....ach, teraz neviem, kde som skončil v mojom rozprávaní." "Tuším, že som počul, že Max I. s Bobom niekam išli a veľmi sa ponáhľali," pripomenul Muro Maxovi.
Max I. a Bob utekali už dosť dlhú chvíľu, slnko na oblohe pražilo, sily im ubúdali a zákopy nie a nie sa zjaviť na horizonte. "Toto je psí život!" zavrčal Bob. Max I. ho doplnil: "Ťažký, krutý život. Nielen my ho máme taký náročný, ale i ľudia okolo nás. Vojaci. Civilisti, Všetci. Psí život. Ľudia sa už ani neusmievajú. Prestali sa tešiť. Bojujú o prežitie. Je to také smutné". Vtom niečo zasvišťalo. "Pozóóóór, granát!" štekol Max I. na Boba, ale bolo neskoro. Posledné Bobové slová patrili Maxovi I.: "Prosím ťa, Max, pomôž ľudom ukončiť túto vojnu, pomôž zachrániť ľudské a psie životy, pomôž ukončiť tento psí život!" Keď to dopovedal, vydýchol.
"To je hrozné!" zamňaukal Muro a rozplakal sa. "Chceš, aby som ti to dorozprával, alebo nie?" opýtal sa Maxi Mura. Muro len prikývol.

Max I. sa pozviechal, nemohol si dovoliť trúchliť pri svojom kamarátovi, mohlo by ho to stáť život a i život vojakov. Nadýchol sa a vyštartoval. Bolo to náročné. Horúčava, strata priateľa a 400 kilový náklad mu dával zabrať. Náročný terén plný mín a nevybuchnutých granátov, obrovské stúpanie. Ale vedel, že ak zastane, neprinesie légiám potraviny. Vojaci ho už určite čakajú, musia byť vyhladovaní. Veď už celý týždeň tam nemajú poriadne zásoby. A keď si už myslel, že je koniec, že už to fakt nedá, zrazu sa ako taká fatamorgána, v slnečnom opare, zjavili na horizonte zákopy a vlajky, ktoré tak dobre poznal. Vyhladovaní vojaci vybehovali zo zákopov a túlili si ho, hladkali a pochvalne ho tľapkali po jeho chrbte.
V ten deň Max I. prešiel so 400 kilovým nákladom, v štyridsať stupňovej horúčave takmer 50 kilometrov cez nepriateľské územie plné mín. Za tento čin bol vyznamenaný ako pravý hrdina. Dokonca sa povráva, že ho vyznamenal sám Milan Rastislav Štefánik. Max I. slúžil na fronte až do konca vojny. Ľudia si ho vážili a on sa z celých svojich síl snažil pomôcť im vyhrať vojnu. Stále mal na mysli Bobove slová - zachrániť čo najviac ľudských a psích životov.
"Vidíš, Muro,
niekedy svojím namáhaním a drinou dokážeme zmeniť psí život
na krásny rozprávkový," ukončil Max svoje rozprávanie,
ukazujúc na nádherné vyznamenanie vo vitrínke.
Matej Zaremský
foto: ilustračné, internet